Sobota, 15. Mája 2010, 18:37
Konečne sa splnil môj sen. Stojím pred najkrajším dielom aké kedy ľudské ruky stvorili. Jemne sa ho dotýkam . Hneď ako moje dlane zacítia chladný kov , viem, že to je láska na celý život. Dlaňami spoznávam jeho ladné krivky . Hmat sa tou krásou nevie nabažiť, ale napriek tomu siaham na kľučku a otváram dvere, dvere, ktoré mi práve otvorili kráľovstvo . Nervózne si sadám a cítim ako moje telo zalieva pot. Nervozitu ešte väčšmi upevňuje sedačka, ktorá ma pevne, miestami až priveľmi objíma. S očakávaním siaham po kľúči, vkladám ho do zapaľovania a pomaly ním otáčam. Po krátkom prebúdzaní sa z pod kapoty ozve nebeský chorál sprevádzajúci prebudenie zvieraťa , zvieraťa, ktoré pri jemnom hladkaní plynu krásne tichučko pradie. Cítim , že nervozita sa vytráca a nahrádza ju šíriaci sa adrenalín. Za tichučkého pradenia motora stláčam spojku a pravá ruka robí už toľko krát opakovaný pohyb, ktorý sa mi ale v tejto chvíli zdá predsa len výnimočný. Pomaly a jemne púšťam spojku , kolesá ale aj napriek tomu besne rozrývajú prach a auto letí dopredu. V tej chvíli je tam už dvojka...trojka a plyn akoby sám letel do podlahy...po pár metroch auto baží po štvorke....doprajem mu ju a cítim sa ako v dračej papuli, zviera sa mení na raketoplán, ktorý sa nespútane ženie dopredu a krásny pestrofarebný svet sa zrazu mení len na pár mihajúcich sa svetielok, ktoré sa zlievajú dokopy. Ja sa ale v tej chvíli cítim slobodný...nič ma netrápi...vietor syčiaci okolo auta so sebou odnáša všetky moje problémy...cítim sa ako narkoman, ktorý práve dostal svoju dávku. Prechádzam jemnou zákrutou, za ktorou ma otáčajúci sa kamión vráti do reality. Omamná rýchlosť je zrazu privysoká a brzdy prislabé. Brzdový pedál prudko vrážam do podlahy a zablokované kolesá sa zarývajú do rozpáleného asfaltu je ale neskoro a cítim čo sa stane, aj auto to cíti...pretože motor už nepradie , ale reve ako zviera v smrteľnej agónii a aj sedačka ma už tak neobjíma .....púšťa ma ....akoby ma chcela v čase konca oslobodiť. Blíži sa koniec ...čas sa mi zastavuje a počujem tikanie hodín, ktoré odpočítavajú moje posledné sekundy...a pred očami sa mi zjavia moji blízky, ktorí hovoria ... : „ Máme ťa radi, dávaj si pozor!“ Vidím aj matku, ktorá cez slzy hovorí že ak by sa mi niečo stalo neprežila by... som si vedomí bolesti, ktorú spôsobím, no napriek tomu je na mojej tvári úsmev...pretože keď milovať autá tak celým srdcom ,keď zomrieť tak slobodný a keď vystúpiť tak len raz a naposledy....